Na vyhradenom mieste školského areálu

a v jeho aure siahajúcej ďaleko ďalej,

v protiromantickom návleku zrejme tretej triedy,

ktorý najskôr prepustil básničky tak trochu o dievčati

z vedľajšej triedy.

Zamorenou oblasťou nám pretekala rieka

a žiarenie melanchólie štiepilo takmer všetky reakcie...

Na akademickej pôde sa ihneď merali hodnoty

a mnohé vzorky ľudí sa buď medzi sebou brali,

alebo tiež pobabrali.

Ja som tajne robil na electric boogie,

počas dlhých zimných večerov na chodbách,

keď bolo počuť krátko prskať troleje,

nebolo vidieť praskať chodníky.

Aj nežnú Mnohochuť už nahradil fast food

a roky otvorených dverí fotobunka,

len mne sa stále nezdá, že to všetko bolo cvičenie

a že si mi odpustila...

V čude toho školského bufetu moje srdCCE

ešte stále niekde v rohu tlčie!

Do beatu spieva parížsky šalát pesničku o tom, že nebol nikdy vo Francii.

Ja spievam, že už Ťa asi nikdy neuvidím.

Dojedol sa „parižák“, preč je ten starý bufet,

trpko ako topole pri Toryse ho navždy pokorili...

naviac mám divný pocit, že už nie si ani Ty (ty Lili).

Števo je „inžinier“, z môjho pôsobenia zostali iba riadky...

univerzitný hliník za chvíľu vystriedajú plasty,

ale pár „lajdákov“ na jeseň opäť natiahne plachty (napne plachty)

cez cestu do tmy Hviezdy (viac-menej pochlastiť).

(kamaráti!)